Legislatíva EÚ v oblasti azylu vyžaduje od členských štátov, aby svoju azylovú legislatívu a prax harmonizovali v súlade so Spoločným európskym azylovým systémom (Common European Asylum System - CEAS). Na úrovni EÚ existujú dva harmonizované statusy medzinárodnej ochrany – status utečenca a status doplnkovej ochrany, avšak rôzne druhy ochrany existujú aj na národnej úrovni v jednotlivých členských krajinách.
Cieľom štúdie je poskytnúť prehľad o statusoch ochrany, ktoré udeľujú členské štáty EÚ a Nórsko na základe národnej legislatívy. Jej súčasťou je súhrn informácií o dôvodoch na ich udelenie, postupoch, rozsahu práv, dĺžky platnosti a pod. Štúdia čiastočne aktualizuje údaje zo štúdie EMN vypracovanej v roku 2010 pod názvom Postupy udeľovania ochranných štatútov neharmonizovaných na úrovni EÚ.