Aké postupy využívajú členské štáty pri umiestnení osôb do zaistenia alebo pri poskytnutí alternatív k zaisteniu? Najnovšia štúdia Európskej migračnej siete poskytuje prehľad o podobnostiach, rozdieloch, výzvach a dobrej praxi vo využívaní zaistenia a alternatív k zaisteniu v rámci medzinárodnej ochrany a návratových konaní.
Legislatíva EÚ reguluje zaistenie migrantov v kontexte medzinárodnej ochrany a návratových konaní. Štúdia nadväzuje na publikáciu z roku 2014 „Zaistenie a alternatívy k zaisteniu v kontexte imigračných politík“ a jej cieľom je poskytnúť prehľad postupov týkajúcich sa zaistenia a dostupných alternatív k zaisteniu v 25 členských štátoch medzi rokmi 2015 až 2020.
Štúdia Zaistenie a alternatívy k zaisteniu v medzinárodnej ochrane a návratových konaniach identifikuje podobnosti, rozdiely, praktické výzvy a dobrú prax vo využívaní zaistenia a alternatív k zaisteniu v členských štátoch v rámci medzinárodnej ochrany a návratových konaní. Zaoberá sa dvoma kategóriami štátnych príslušníkov tretích krajín: žiadatelia o medzinárodnú ochranu a tí, ktorým bolo vydané rozhodnutie o návrate. Štúdia sa obzvlášť venuje využívaniu zaistenia a alternatív k zaisteniu vo vzťahu k zraniteľným skupinám akými sú maloletí, rodiny s deťmi, tehotné ženy a ľudia so špecifickými potrebami.
Štúdia vyzdvihuje zavedenie legislatívnych zmien vo väčšine členských štátov, ktoré sa týkajú primárne potreby implementovať legislatívu EÚ a ďalej definovať rozsah, obsah a kritéria pri využívaní zaistenia. Členské štáty zaviedli do národných zákonov o imigrácii a azyle alternatívy k zaisteniu a prioritizujú ich alebo plánujú tak robiť. Ide napríklad o povinnosť hlásenia pobytu príslušným úradom v pravidelných časových intervaloch alebo povinnosť zdržiavať sa na uvedenej adrese.
Štúdia mapuje výzvy, ktorým členské štáty čelia pri implementácii a využívaní alternatív k zaisteniu. Identifikovaná bola napríklad veľká administratívna záťaž zamestnancov alebo obmedzené finančné prostriedky štátnych príslušníkov tretích krajín. Vo všetkých členských štátoch je možné zaistiť alebo uložiť alternatívy k zaisteniu ľuďom, ktorí patria do zraniteľných skupín. Niektoré členské štáty zaviedli legislatívne zmeny s cieľom znížiť minimálny vek pre využívanie alternatív k zaisteniu, zatiaľ čo iné zaviedli nové pravidlá, aby maloletí bez sprievodu a rodiny s maloletými nemohli byť zaistení v detenčných centrách.
Pri vydávaní rozhodnutia o zaistení alebo alternatíve k zaisteniu sa berú do úvahy kritéria ako riziko úteku, zraniteľnosť či vhodnosť dostupných alternatív. Pokiaľ ide o vplyv zaistenia alebo alternatív k zaisteniu na efektívnosť návratových politík a procedúr medzinárodnej ochrany členských štátov, zaistenie má podľa zozbieraných údajov väčší dopad na zníženie rizika úteku a realizáciu núteného návratu. Najvyužívanejšími alternatívami k zaisteniu sú povinnosti hlásenia pobytu, požiadavka zdržiavať sa na určenom mieste, povinnosť odovzdať pas alebo doklad totožnosti, oznámiť adresu alebo zložiť peňažnú záruku.
K celoeurópskej štúdii bol vydaný kratší Inform a Flash, ktoré stručnou formou predstavujú hlavné zistenia štúdie. Štúdiu za Slovenskú republiku nájdete spracovanú v dotazníkovej forme v anglickom a slovenskom jazyku.